Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Vladimír Milko

25. 8. 2009

Obrázok      Vladimír Milko sa narodil 28. marca 1920 v Lysej pod Makytou. Vyrastal v ťažkých rodinných pomeroch, na základe ktorých ho vychovával jeho strýko František Milko. U neho sa vyučil mlynárskemu a kamenárskemu remeslu. Okrem tovarišského svedectva absolvoval tiež meštiansku školu. Strýko František, keďže bol mlynárom, choval v priehrade pri mlyne ryby. Jeho učeň Vladimír Milko týchto kaprov pred Vianocami predával v obci a okolí po 12 korún za kilogram. Na Božie narodenie zase doprevádzal organistu hrou na husle – bol samoukom.

     Vladimír Milko občas chodieval aj za svojou matkou Annou Dušíkovou, ktorá žila v Lazoch pod Makytou. Prelom v jeho živote znamenali ľudové misie, ktoré sa v Lazoch konali v roku 1936. Sám si na ne takto spomína: „Na týchto misiách som sa zúčastnil na pozvanie mojej matky. V noci pred návštevou misií mal som zvláštny sen: Pán Ježiš stál nad mojou posteľou a prísne na mňa pozeral. Tento sen na mňa zvlášť zapôsobil, že som si vykonal po niekoľkých rokoch spoveď a vážne som sa zamyslel nad svojim životom.“ Hoci dosiaľ žil pomerne svetským životom a ani na ľudové misie sa mu ísť nechcelo, tento zážitok zapríčinil jeho obrátenie a zintenzívnenie jeho duchovného života. Ráno ho už matka nemusela prehovárať, aby išiel na misie, sám tam bežal.

      V tomto čase Vladimír Milko cítil v sebe aj kňazské a misionárske povolanie. Nemohol ho však realizovať, pretože nemal maturitu a prostriedky na štúdium. Presťahoval sa do Pezinka, kde sa oženil s Jozefínou Andelovou. Boh im požehnal sedem detí: Ivana, Vierku, Janku, Martušku, Anku, Gabiku a Ester, pätnásť vnúčat a štrnásť pravnúčat. Svoju manželku videl prvýkrát pri návšteve jej rodiny 6. januára 1940. Sám o tom píše: „Vtedy ma naplno zaujal jej krásny zjav i duša vyžarujúca dobrotu a pred mojím vnútorným zrakom vyvstala predstava budúcej kresťanskej rodiny, čo bolo mojím veľkým ideálom.“

     V Pezinku V. Milko pracoval ako mlynár v prenajatom mlyne Štefana Králika na Rázusovej ulici. V rokoch 1942-1946 bol zamestnaný ako hlavný kancelársky oficiant na Ministerstve financií a v rokoch 1946-1950 na Okresnom úrade v Pezinku. Po prvých vtedajších previerkach bol prepustený a uplatnil sa ako kamenár. V 40.tych rokoch sa zapojil do laického apoštolátu v Pezinku a spolupracoval s Ústrednou katolíckou kanceláriou. Zúčastňoval sa pravidelných stretnutí mužov, ktoré každý mesiac viedol pezinský dekan-farár vdp. Vendelín Krištúfek. Bol tiež členom vtedajšieho cirkevného výboru. V roku 1947 zorganizoval v rámci toho výboru púť na Staré Hory, na ktorú objednal osobitný vlak. Zúčastnilo sa jej asi 2000 pútnikov z Pezinka a okolia. Za zostávajúcich 35 000 korún pán dekan Krištúfek kúpil hudobné nástroje pre dychovú hudbu. Pán Milko vždy spomínal, že tieto nástroje farnosti dlho neslúžili, lebo po skorom prevrate sa používali pri sprievodoch na 1. mája.

Obrázok      V Pezinku usporiadal aj prvý letecký deň. Jeho manželke sa to však zdalo nebezpečné, preto mu odporučila radšej zapojiť sa do divadelného krúžku Poverello, ktorý úspešne účinkoval v divadelnej sále kapucínskeho kláštora – tzv. Útulni. Viedol ho maliar kostolov a režisér Augustín Barta a vychoval veľa kvalitných hercov, z ktorých niektorí si zvolili toto povolanie aj profesionálne. Vladimír Milko prijal hereckú úlohu v operete Anička spod Hája, ktorú z češtiny preložil miestny kapucínsky kňaz P. Fidél Supek. Pri tejto príležitosti sa v roku 1947 V. Milko zoznámil aj s predstaveným kapucínskeho kláštora v Pezinku P. Alojzom Horváthom, ktorý mal dozor nad krúžkom Poverello. Páter Alojz bol V. Milkovi duchovným vodcom až do jeho núteného odchodu z Pezinka v roku 1952. Keď bol počas barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 obsadený kapucínsky kláštor v Pezinku a premenený na internačný kláštor pre tzv. reakčných rehoľníkov, páter Alojz odovzdal V. Milkovi do úschovy niekoľko náboženských kníh. Predvídal totiž, čo sa stane s kláštornou knižnicou. V roku 1950 sa tiež museli ukončiť každoročné veľkopiatkové procesie z farského kostola na kalváriu, ktoré si V. Milko veľmi obľúbil. Keď tam nemohol chodiť verejne, chodieval tam súkromne so skupinkou ďalších veriacich. Takto sa zrodila tradícia nočného putovania mladých na kalváriu, ktoré pokračuje dodnes.

      V ťažkých 50. tych rokoch Vladimír Milko spolupracoval s donom Františkom Revesom, ktorý organizoval tajné prechody duchovných cez hranice. Ochotne zabezpečil úkryt kňaza košickej diecézy vdp. Štefana Drába u bezdetných manželov v Grinave. Otec Dráb šťastne prešiel hranice a so svojom záchrancom V. Milkom udržoval písomný kontakt. Pánu Milkovi hrozilo v tomto čase aj uväznenie, o čom mi rozprával sám nebohý páter Alojz, ktorý ho veľmi obdivoval a vážil si ho. Tvrdil, že pre pána Milka ako otca mnohodetnej rodiny by bolo uväznenie oveľa horšie ako pre neho, žijúceho v celibáte. Videl v tom Božie riadenie, že pán Milko zostal na slobode, hoci on sám neskôr strávil niekoľko rokov za mrežami.

     Po prepustení z úradníckeho zamestnania teda pán Milko pracoval ako kamenár. Celých 21 rokov bol zamestnaný ako petrografický asistent v Geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave a 7 rokov na Prírodovedeckej fakulte – katedre mineralógie. Jeho úlohou bolo zhotovovanie preparátov z hornín pre výskumné účely. Denne cestoval do práce s Ferdinandom Müllerom, o ktorom ešte nevedel, že je tajným kňazom - kapucínom a že raz budú spolupracovať.

      Ako kamenár Vladimír Milko opravil viaceré historické pamiatky v Pezinku a okolí. Už v roku 1953 previedol výmenu schodov a opravu predného portálu v Dolnom kostole Božského Spasiteľa. 

     V roku 1954 sa mala rozširovať Holubyho ulica a mariánsky stĺp, ktorý bol výraznou dominantou priľahlého Radničného námestia sa mal premiestniť z pôvodného miesta. Tieto stĺpy boli totiž tŕňom v oku vtedajšej vládnucej moci. Stĺp sa mal premiestniť do bočnej Potočnej ulice za Dolný kostol, s čím vtedajší cirkevný výbor nesúhlasil (V. Milko bol jeho členom). Napokon sa však dohodli s cirkevným tajomníkom s. Kunertom na kompromise: stĺp sa premiestni k veži Dolného kostola. Túto prácu mali pôvodne vykonať pomocní robotníci za 2500 korún. Hospodár mesta Gusto Michal však vedel, ako by to mohlo skončiť, preto túto prácu zveril V. Milkovi, ktorý bol umeleckých kamenárom. Ten napokon dielo v roku 1956 zreštauroval a po častiach premiestnil dočasne k veži. Sochy dvoch anjelov odovzdal do Maokarpatského múzea a kamenné stĺpy s reťazami, ktoré tvorili ohradu, osadil pri vstupe do Farského kostola Nanebovzatia Panny Márie. Takto táto vzácna pamiatka prečkala najťažšie obdobie a v roku 2001 sa mohla zaskvieť v plnej kráse na pôvodnom mieste na námestí.

     Veľmi náročnou prácou bola obnova sochy sv. Antona Paduánskeho pred vchodom do Kapucínskeho kostola Najsvätejšej Trojice, ktorú zhodil šofér nákladného auta JRD. Keďže padla na kostolné schody, bola na 40% poškodená. V priebehu februára 1959 ju V. Milko zreštauroval.

     V rokoch 1963-1965 obnovil sochu Krista Kráľa na Cajle pri ruinách Kostola sv. Jozefa, ktorý patril zaniknutej obci Sumberg.  V tom čase tiež pre Malokarpatské múzeum zreštauroval erb kráľa Ferdinanda III., ktorý bol pôvodne osadený na mestských hradbách na Seneckej ulici.

     V roku 1967 za pomoci brigádnikov opravil svoju obľúbenú Kalváriu. Okrem iného vybudoval nový štít kaplnky namiesto poškodeného a drevorezby z oltára odovzdal do múzea. Po roku 1975 reštauroval oba portály na Dolnom kostole a k Farskému kostolu premiestnil sochu sv. Jána Nepomuckého, ktorá pôvodne stála pri Hornej mestskej bráne. Tiež obnovil bočný vchod do kapucínskeho kláštora. Zreštauroval tiež pomník padlým v 2. svetovej vojne pri vstupe do parku. V Častej v roku 1984 postavil nový pomník padlým v 2. svetovej vojne. 

     Tiež je potrebné spomenúť, že V. Milko na cintoríne v Pezinku postavil desiatky pomníkov kňazom a rehoľníkom, ktorí tam zomreli. Prvý tu bol pochovaný v roku 1957 vdp. Herman Herold. Pri týchto prácach V. Milkovi veľmi pomáhala jeho manželka.   

     Pri spomienke na život V. Milka v rokoch 1948-1989 je tiež potrebné spomenúť jeho zahraničné cesty. Veľmi na neho zapôsobila návšteva Assisi a San Giovanni Rotondo, kde sa osobne stretol so stigmatizovaným svätým pátrom Piom. Poľsko navštívil v rokoch 1966, 1968, 1975, 1976, 1977, 1979 a 1985. Na niektorých týchto cestách ho sprevádzala aj jeho manželka a niektoré z dcér. Navštívil viaceré pútnické miesta spriatelil sa s viacerými Poliakmi, predovšetkým s bohoslovcami, ktorí ho pozvali na svoje primície.

     V tomto období to pán Milko nemal ľahké s aktivitami v pezinskej farnosti, ktorú v tom čase viedli dekani-farári vdpp. Jozef Greguška a Anton Mikulka. Obaja boli aktívnymi členmi prorežimného Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva. Za J. Greguškom prišiel V. Milko s požiadavkou slúženia večerných sv. omší v kapucínskom kostole, ale nepochodil. Za A. Mikulku sa však V. Milkovi podarilo spolu s brigádnikmi uskutočniť obnovu fasády Dolného kostola. Svetlejším obdobím bolo pre neho ešte pôsobenie prof. ThDr. Silvestra Šoku ako farára v Pezinku v rokoch 1959-1962. Pán Milko sa však nevzdával a stále sa usiloval o obnovenie náboženského života vo farnosti, aj formou snahy o odvolanie A. Mikulku. Pán Milko bol totiž v písomnom styku s trnavským apoštolským administrátorom a titulárnym biskupom apijským msgr. Ambrózom Lazíkom, ktorý mu napísal aj z Druhého vatikánskeho koncilu v Ríme. Pán Milko tak spoznal, ako je A. Lazík obmedzený v rozhodovaní v akomsi druhu domáceho väzenia.

      Prišiel však rok 1968 a A. Mikulku v úrade farára nahradil vdp. Jozef Mitošinka. Obnovili sa procesie na Božie Telo a Božské Srdce, tajne vysvätení kňazi z Pezinka mali svoje oneskorené primície. Na všetkých týchto slávnostiach sa pán Milko podieľal ako usporiadateľ. Svojim prejavom privítal v Pezinku tajne vysväteného kapucína P. Ladislava Rajnera.

     Do Pezinka v tomto roku prišiel za kaplána aj obľúbený páter Alojz – Karol Horváth. Pán Milko to využil, pretože sa už roky duchovne vzdelával z kníh, ktoré mu P. Alojz daroval. Ďalej už píše sám pán Milko: „Medzi touto zachránenou literatúrou som objavil príručku pre Tretí rád sv. Františka z Assisi. Po jej preštudovaní som začal súkromne praktizovať regulu Tretieho rádu. S tým som sa zveril pátrovi Alojzovi v tom čase uvoľnenia (za Dubčeka) v roku 1968 – 1969. On ma odporučil na pátra Šebastiána, ktorý v tom čase ako ťažko nemocný bol v Charitnom dome v Pezinku v kláštore Kapucínov. Páter Šebastián prijal toto poverenie zriadiť skupinu „Tretí rád sv. Františka“. Hneď ma poveril získať ďalších členov. To sa mi podarilo. Na začiatok nás bolo 5: Vladimír Milko, Stanislav Pátek, Ondrej Pilka s manželkou a Julka Féderová. Hneď nasledovala obliečka, ktorú vykonal páter Alojz. Potom sme absolvovali jeden rok noviciát a v máji v roku 1969 rehoľné sľuby. Pravidelné mesačné stretnutia sa konali u pátra Šebastiána v jeho malej izbietke kláštora, neskôr v bytoch členov a v dome pátra Alojza na Malinovského ulici ilegálne do roku 1989. Činnosť Tretieho rádu sv. Františka vyvrcholila v roku 1990 návštevou pátra Béna, hlavného predstaveného Tretieho rádu na svete. Táto návšteva spôsobila príliv členov, ktorí sa schádzajú každý posledný pondelok v mesiaci v kláštore Kapucínov.“ Takto sa pán Milko stal zakladateľom, resp. obnoviteľom Tretieho rádu sv. Františka v Pezinku.

     Počas politického uvoľnenia sa už mohol V. Milko podujať aj na podujatia väčšieho rozsahu. V dňoch 21. až 23. novembra 1969 usporiadal Sakrosong 69, prvý festival duchovného spevu a hudby, ktorý pripravila kultúrna skupina rímskokatolíckej farskej rady. Jeho súčasťou boli ľudové misie vedené redemptoristami P. Augustínom Krajčíkom a P. Štefanom Michalovičom. V programe vystúpil rímskokatolícky spevokol, Dcéry kresťanskej lásky z Charitného domova, rodinná kapela Féderovcov pod vedením pani učiteľky Odehnalovej z hudobnej školy, bigbeatová skupina Jána Kaderu a sólista Jozef Schwartz. Celkovo na festivale účinkovalo 160 farníkov. Pozvanie prijali aj bývalý pezinský dekan vdp. Vendelín Krištúfek a evanjelický farár Karol Gábriš. Druhý ročník festivalu sa konal 21. novembra 1999, čiže presne o 30 rokov.

      Pán Milko tiež v tomto roku začal s ekumenickými stretnutiami katolíkov a evanjelikov v Pezinku. O prvom, veľmi vydarenom, ekumenickom stretnutí písali Katolícke noviny v januári 1969 nasledovne: „Deň mieru, ktorý pred rokom vyhlásil Svätý Otec Pavol VI., oslávili tohto roku v Pezinku opravdu dôstojným spôsobom. Z iniciatívy katolíckych laikov uskutočnilo sa na Nový rok ekumenické stretnutie katolíkov a evanjelikov a. v., iste jedno z prvých tohto druhu na Slovensku. Bratia evanjelici myšlienku s nadšením prijali a veľmi ochotne poskytli na slávnosť svoju kultúrnu miestnosť. V dvojhodinovom programe, ktorý od samého počiatku sa niesol v duchu srdečnosti, bratskej lásky a myšlienky pokoja, hlavnými bodmi boli prejavy miestnych duchovných, katolíckeho vdp. dekana dr. Mitošinku – ktorý iba pred dvoma mesiacmi prešiel do Pezinka zo Sľažian, - a evanjelického a. v. seniora dr. Gábriša. Svorne z nich vyznievala úprimná snaha – napriek rozdielom vyznania – spojiť sa v Kristovej láske v spoločnom úsilí o mier, pokoj a spravodlivosť vo svete, počínajúc v bezprostredných, osobných bratských vzťahoch, plných vzájomnej úcty a lásky. V programe ďalej odzneli striedavo zborové spevy i recitácie z diel E. B. Lukáča a M. Rázusa. Rodinná kapela p. J. Féderu vystúpila s tradičnou vianočnou koledou a spestrila program i priliehavou hudbou. Z oboch strán vystúpili i laici s krátkym príhovorom na úvod i zakončenie stretnutia. Toto milé a vzácne stretnutie ukončilo sa modlitbou Svätého Otca Pavla VI za mier a spoločným spevom „Kto za pravdu horí“. Bolo vidieť, ako na oboch stranách nejednému účastníkovi tohto prvého ekumenického stretnutia skotúľali sa z očú slzy dojatia i nadšenia, a bolo vrúcnym želaním všetkých, aby podobných podujatí bolo čo najviac, aby sa myšlienky bratskej spolupráce uviedli čo najskôr natrvalo do života.“

     Toto obnovenie náboženského života v Pezinku sa však čoskoro skončilo, lebo nastúpila normalizácia. Vdpp. Jozef Mitošinka a Karol Horváth museli opustiť Pezinok. Na novom pôsobisku v Hradišti pod Vrátnom J. Mitošinku Pezinčania často navštevovali. Keď vážne ochorel, V. Milko ho na vlastnom aute previezol ležiačky do Charitného domov v Pezinku, kde čoskoro zomrel. Kontakty V. Milka s Karolom Horváthom však pokračovali. Sám o tom píše:     „Ďalšie moje kontakty s pátrom Alojzom pokračovali tak, že on zdedil rodinný dom v Trnave, ktorý mesto asanovalo. Peniaze, ktoré dostal za dom, nemohol dať reholi, ako to ich predpis vyžaduje, ale člen Tretieho rádu Vladimír Milko mu dvojizbový dom v Pezinku našiel a potom opravil. V dome býval len krátko, nakoľko bol z Pezinka preložený do Mostu pri Bratislave a odtiaľ do Marianky pri Bratislave, kde ho členovia Tretieho rádu navštevovali. Dostavila sa staroba a jeho dom mu poslúžil na slušné ubytovanie.“

     Po revolúcii v roku 1989 mohol pán Milko naplno rozbehnúť svoju činnosť. Hneď v roku 199é navštívil Pezinok generálny predstavený Tretieho rádu sv. Františka páter Ben. Pán Milko zabezpečil dôstojný priebeh slávnosti. Okrem kapucínskeho kostola navštívil P. Ben aj Kaplnku sv. Rozálie, Kalváriu a aj dom V. Milku. Touto návštevou sa začal rozkvet Tretieho rádu sv. Františka v Pezinku, do ktorého pribudli aj mladší členovia.

     Tiež vyvinul veľké úsilie, aby bol Cirkvi navrátený niekdajší Kultúrny dom a Orlovňa, ktorý jej bol zhabaný štátnou mocou v 50.tych rokoch a slúžil ako Kino Zora. Napokon sa táto snaha pánu Milkovi podarila a budova dostala názov Kresťanský dom. Poskytla prístrešie väčšine podujatí, ktoré V. Milko v nasledujúcich rokoch pripravil. Obetavo sa o túto budovu veľa rokov staral, rovnako ako o dom pátra Alojza na Malinovského ulici.

     Pán Milko stál tiež pri zrode Okresného centra Kresťanskodemokratického hnutia v Pezinku a Združenia kresťanských dôchodcov, ktoré sa neskôr premenovalo na Združenie kresťanských seniorov. Bol jeho posledným predsedom. Tiež bol členom Konfederácie politických väzňov Slovenska.

      Stále mal v mysli stav náboženského života v Pezinku v 40.tych rokoch 20. storočia a do tej podoby sa ho snažil aj obnoviť. V roku 2001 obnovil v Pezinku Miestny klub Slovenského orla a v prvom výbore pracoval ako jeho tajomník. MKSO však nesplnil očakávania pána Milka, po krátkej eufórii prišli roky stagnácie. Bola už iná doba ako pred 60 rokmi. Skrze MKSO sa V. Milko pokúsil už v roku 2001 o vybudovanie zastavení krížovej cesty na Kalvárii, ale neúspešne. Ale v tomto roku sa prostredníctvom MKSO začala tradícia každoročných septembrových pútí k sv. Rozálii pri kaplnke, ktorú pán Milko dlhé roky udržiaval. Túto kaplnku  v roku  1998 obnovil Ferdinand Müller už ako páter Hubert v pezinskom kapucínskom kláštore. Pán Milko v ňom našiel dobrého spolupracovníka, pretože mu Kaplnka sv. Rozálie prirástla k srdcu. Spolu so ženami z Máriinej légie sa každý týždeň modlievali v kapucínskom kláštore sv. ruženec.

     Po páde totalitného režimu pán Milko obnovil aj každoročné veľkopiatočné pobožnosti krížovej cesty na Kalvárii. Konali sa až do roku 2002, keď ich organizáciu prebral Slovenský orol a odvtedy sa konajú na cajlanskej kalvárii, ktorá je prístupnejšia a má vybudované zastavenia krížovej cesty.

     Najviac podujatí usporiadal pod hlavičkou Združenia kresťanských dôchodcov. Išlo predovšetkým o veľa zájazdov. Spomeniem aspoň zájazd do partnerského mesta Pezinka Mosonmagyarovár, ktorý bol plánovaný ako ekumenický, preto jeho súčasťou bola návšteva katolíckeho i evanjelického kostola, ako aj miestnych dôchodcov. Členovia ZKD tiež navštívili Ostrihom a Pannonhalmu. Zaujímavá bola jubilejná púť na Staré Hory po 60 rokoch, ktorá sa konala 21. mája 2007. Zúčastnil sa jej aj pezinský farár vdp. Zdenko Sitka a účastníci navštívili tiež banskobystrického diecézneho biskupa J. E. Mons. Rudolfa Baláža a redakciu Rádia Lumen v Banskej Bystrici. V roku 2006 oslávilo ZKD 10 rokov svojej činnosti púťou na Skalku nad Váhom, do Dubnice nad Váhom a do Charitného domova v Beckove, kde sa V. Milko stretol s bývalým pezinským farárom ThDr. Silvestrom Šokom. Pravidelné púte pán Milko organizoval každoročne na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie do Slovenského Grobu.

     Združenie tiež poriadalo rôzne besedy v Kresťanskom dome. Okrem stretnutí s politikmi to boli často stretnutia s misijnou tematikou pri príležitosti misijnej nedele. Neskôr tieto misijné besedy prevzal Slovenský orol a v súčasnosti ich poriada farský úrad. Týchto besied sa zúčastnili napr. Mons. Marián Gavenda, vdp. Jozef Kováčik, vdp. František Kapusňák, vdp. Juraj Augustín, vdp. Ján Sucháň, S. Dominika Dufferová OSU, s. Katarína Števicová DKL atď.

Obrázok      V tomto období vo V. Milkovi ožilo aj jeho dávne misionárske povolanie. Začal spolupracovať s riaditeľmi Pápežských misijných diel P. Jurajom Vojenčiakom SVD a vdp. Františkom Kapusňákom. Keďže nemohol ísť do Afriky, svoje misijné územie si našiel priamo v Pezinku – v rómskej osade v Glejovke. Do tejto práce zapojil aj sestry vincentky a kňazov z Charitného domova a kapucínov z ich kláštora. Rómovia si ho veľmi obľúbili. Aj pre nich organizoval rôzne zájazdy a podujatia – napr. jasličkovú pobožnosť či troch kráľov. Spolu s MKSO sa začala tradícia rómskych futbalových zápasov. Pána Milka veľmi potešil krst 31 Rómov vo Farskom kostole sv. Žigmunda v Pezinku-Grinave. Pri tejto príležitosti spolupracoval aj s grinavskými farármi. Rómov hojne obdarovával a oni boli veľmi šťastní, keď povozil vo svojom malom zelenom aute. Ako prejav vďačnosti mu Rómovia pred smrťou udelili titul Čestný Róm.

     Po páde totalitného režimu sa mohol pán Milko sa začať venovať aj činnosti na poli ekumenizmu. Podieľal sa na organizovaní každoročných ekumenických stretnutí katolíkov a evanjelikov v Pezinku, vždy v inom kostole. Posledné sa konalo v roku 2001 v evanjelickom kostole. V roku 2002 ešte usporiadal jedno stretnutie v Kresťanskom dome, ale už ho nemožno nazvať celkom ekumenickým. Týmto rokom sa tradícia týchto stretnutí prerušila. Obnovila sa až v roku 2007, keď Konfederácia politických väzňov Slovenska a Združenie kresťanských seniorov pripravili v evanjelickom kostole ekumenickú bohoslužbu. Pán Milko sa jej však už pre zlý zdravotný stav nemohol zúčastniť, ale veľmi sa jej potešil. V čase, keď nebolo možné spoločne sa stretať s evanjelikmi, začal sa pán Milko so svojimi spolupracovníkmi zbližovať s členmi evanjelikálnej náboženskej spoločnosti Kresťanské zbory. Zúčastňovali sa ich zhromaždení, pričom na ich väčšie zhromaždenia im V. Milko zabezpečil zapožičiavanie Kresťanského domu. Neskôr V. Milko organizoval každý mesiac stretnutia členov Kresťanských zborov a katolíkov v jeho byte.

     Na sklonku života sa pán Milko rozhodol obnoviť aj pravidelné mesačné stretnutia mužov na fare, čo sa mu podarilo. Keď sa mu zhoršil zdravotný stav, vedenie týchto stretnutí prevzal Anton Strapák a pokračujú dodnes.

     Toto je len skromný výpočet významnejších podujatí, ktoré v rokoch 1990-2008 organizoval pán Milko. V skutočnosti ich bolo oveľa viac a ich počet vie snáď len on sám.

      Zlomom v živote V. Milka bola smrť jeho manželky Jožky, ktorú prišiel urýchlene zaopatriť P. Hubert. Za to bol v jeho modlitbách vždy na prvom mieste. Svojej manželke po smrti pripravil výstavu jej výšiviek na fare. Veľký podiel na činnosti V. Milka mala práve jeho manželka Jožka, ktorá mu poskytovala veľmi cenné zázemie. Bez zázemia, aké mal, by snáď nikdy nedosiahol to, čo dosiahol. Okrem nej išlo aj o veľa ľudí v Pezinku a okolí, ktorí si ho veľmi vážili a preto boli ochotní pomôcť mu v organizovaní akéhokoľvek podujatia, keď im zavolal. Keď niečo organizoval, zvykol často obtelefonovať snáď aj polovicu Pezinka, mnohých ľudí navštívil osobne na svojom aute. Šoférovania sa vzdal po svojej osemdesiatke a odvtedy začal na cestovanie používať bicykel. Ešte rok pred svojou smrťou chodieval na bicykli ku Kostolu Povýšenia sv. Kríža na Cajle, kde zlátil písmená na pomníku padlým. Bola to jeho posledná kamenárska práca.

     Svoj životný sen si Vladimír Milko splnil v roku 2006. Celý život totiž túžil študovať teológiu, ale nemal maturitu. Po roku 1990, nakoľko bol ženatý, uvažoval o trvalom diakonáte alebo zmene rítu, ale k ničomu takému nedošlo. Veľmi ho potešilo, keď Teologická fakulta Trnavskej univerzity v Bratislave otvorila Univerzitu tretieho veku. Pán Milko sa do nej ihneď prihlásil. Na študijné oddelenie napísal veľmi dojímavý list, v ktorom stručne opísal svoju činnosť s nádejou, že mu nahradí maturitu. Podarilo sa. Svoju žiadosť odôvodnil nasledovne: „V dôsledku apoštolátu v rodine považujem toto štúdium za potrebné. Potrebné vo vlastnom záujme a v záujme mojej rodiny. Srdečne ďakujem za pochopenie, lebo mám nádej ešte nejaký čas slúžiť Pánu Bohu a ľuďom.“ Hoci mal už 86 rokov, s radosťou sa ráno viezol na bicykli na autobusovú zastávku. Autobusom cestoval do Bratislavy, kde sa k fakulte odviezol mestskou dopravou. Od zastávky k fakulte sa musel síce niekoľkokrát vydýchať, ale stálo mu to za to. Študoval tri semestre.

      Študijná referentka pre Univerzitu tretieho veku Miroslava Fabianová sa o V. Milko vyjadrila nasledovne: „Napriek tomu, že som ho nepoznala dlho, už pri prvom zoznámení sa prostredníctvom jeho úprimného listu, v ktorom vyjadril svoju túžbu študovať u nás na fakulte, si ma získal. A nielen preto, že sme mali spoločného priateľa – pátra Šebastiána, Jaďuďa. Veľmi som si vážila jeho ohromne nadšenie a chuť pre veci duchovné, skláňam sa pred jeho pokorou, s akou si sadal do školských lavíc a učil sa. Myslím si, že on nám všetkým dal svojim naplneným životom najlepšiu lekciu. Bude nám veľmi chýbať, stále ho budem vidieť sedieť v druhom rade pri okne, ako usilovne niečo študuje, nezabudnem na jeho úsmev a milé slová.!

     Posledným podujatím, ktoré organizoval spolu s Konfederáciou politických väzňov Slovenska, bolo spomienkové stretnutie na ukrývanie prenasledovaných kňazov v Pezinku a okolí, ktoré sa konalo v júli 2007 v Modre. Na ňom si V. Milko zaspomínal na svoj podiel na ukrývaní týchto kňazov. Na jeseň sa ešte pokúšal o rómske misie v Pezinku, ale to sa mu nepodarilo.

     Medzitým sa mu však začal zhoršovať zdravotný stav. Mal metastázy po celom tele a veľké bolesti. Ukončil tretí semester a chcel sa zotaviť, aby mohol v roku 2008 nastúpiť do štvrtého, čo sa mu však už nepodarilo. Nasledovalo viacero hospitalizácii v nemocnici. Pán Milko už neopúšťal svoj byt. Ale aktívny rozhodne neprestal byť. Keď on nemohol prísť medzi ľudí, začal si ľudí pozývať k sebe do bytu a organizovať pre nich rôzne stretnutia. Tým posledným bola beseda s jezuitským kňazom a spisovateľom P. Šebastiánom Labom SJ. Hoci telo pána Milku slablo, nápady stále prichádzali.

     Zrazu mal doma viac času. Akosi si uvedomoval, že dosť zanedbával svoju duchovnú formáciu a štúdium a tak sa pustil do čítania náboženských kníh. Tiež začal písať svoju kroniku, čo sa mu aj podarilo. Tiež si uvedomoval, že sa venoval asi viac cudzím ľuďom ako svojej rodine. S tou sa chcel ešte naposledy stretnúť. Preto 12. januára 2008 usporiadal v kapucínskom kláštore celorodinné stretnutie, ktoré sa začalo v kostole pri jasličkách a pokračovalo posedením v kláštornom refektári. Pripomenul si tam 68. výročie svojho prvého stretnutia so svojou manželkou Jožkou a všetkým zablahoželal k novému roku 2008.

      Zdravotný stav pána Milku sa však stále viac a viac zhoršoval. Postupne mu už robila problém aj chôdza a rozprávanie, bolesti sa stále zväčšovali. Napriek tomu si v sobotu pred Kvetnou nedeľou splnil ďalší svoj sen – výstavbu 14 zastavení krížovej cesty na Kalvárii. Hoci mu už bolo v telefóne veľmi ťažko rozumieť, dokázal zmobilizovať chlapov, aby tieto zastavenia do Kvetnej nedele na Kalvárii osadili. Túto akciu riadil priamo zo svojej smrteľnej postele.

     Na Veľkú noc sa pán Milko vrátil z nemocnice domov. Jeho deti sa pri ňom striedali cez deň i cez noc. Sväté prijímanie mu prinášal kapucín P. Ján Otruba OFMCap. Obrady veľkonočného trojdnia V. Milko pozorne počúval prostredníctvom rozhlasu a aktívne sa do nich zapájal svojimi odpoveďami. Na veľkonočný pondelok večer upozornil svoje dcéry, že sa práve koná pravidelné stretnutie terciárov, takže do poslednej chvíle všetko vnímal. V utorok 25. marca 2008 ráno, sa pri ňom modlili jeho detí hóru liturgie hodín, ktorú mal rozmodlenú. Pri ich modlitbe odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi. Bol šťastný, že stihol pred smrťou postaviť zastavenia krížovej cesty, ale predovšetkým, že mohol študovať vytúženú teológiu. Trápil ho však osud organizácií, ktoré založil a budov, o ktoré sa roky staral. Niekedy si myslel, že mohol svoje úsilie zamerať aj iným smerom.

      Pohreb Vladimíra Milka sa konal v piatok 28. marca, v deň jeho nedožitých 88. narodenín. Pohrebné obrady s pohrebnou svätou omšou sa uskutočnili v Kapucínskom kostole Najsvätejšej Trojice v Pezinku. Predsedal im provinciál kapucínov na Slovensku P. Fidél Pagáč OFMCap, koncelebrovali kapucíni PP. Marek Török (ktorý bol aj kazateľom(, Peter Tomša, Stanislav Kučák, farár vdp. Zdenko Sitka a kaplán vdp. Marek Vadrna. Okrem slov kazateľa vyjadrovala nádej, že zosnulý už hľadí do Pánovej tváre, aj radostná biela farba bohoslužobného rúcha celebrantov. Za rodinu, Združenie kresťanských seniorov, Konfederáciu politických väzňov Slovenska, Slovenský orol a stretnutia mužov sa so zosnulým rozlúčil Stanislav Pátek. Druhý rozlúčkový prejav predniesol farár vdp. Zdenko Sitka. Následne zástupcovia týchto organizácií a priatelia zosnulého vyniesli jeho rakvu do pohrebného auta pred kostol. Toto auto ho previezlo do bratislavského krematória. Jeho popol bude uložený k jeho manželke Jožke na pezinský cintorín. Jeho príbuzných prekvapilo, že sa rozhodol pre kremáciu. Ale dôvodom boli jeho mnohoročné skúsenosti pri budovaní pomníkov na cintoríne, keď videl a zachraňoval mnohé zneuctené ľudské kosti.

 
Reklama